Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Kráčala nocou. Sama. Jej kroky sa ozývali od dláždeného chodníka do tmy. Hviezdy nad jej hlavou svietili ako tisíce malých svätojánskych mušiek niekde v diaľke nekonečného vesmíru. Hlavou jej vírili myšlienky. Snažila sa im utiecť, ale boli rýchlejšie a dobehli ju.

Priateľ, kamarát, kamarátka. Všetci ju opustili. Každý má svoj tajný super dôležitý program bez nej. Ako nad tým uvažovala, po lícach jej stekali jemné pramienky sĺz. Boli slané ako more, aj keď pocity, z ktorých plynuli, mali skôr horkastú príchuť. Zvykla si, že jej život sa obmedzil na pár ľudí a väčšinou bola s tým spokojná. Ale dnes malo tých pár ľudí v pláne niečo iné ako byť s ňou. A zrazu sa ocitla sama. Nie ako prst, skôr ako palec, ďaleko od všetkých, oddelená, nechcená. Ľudia, kvôli ktorým sa obetovala a ostatných nechala byť, ju teraz opustili. Teda, ono to nebolo až také tragické. Neopustili ju, len na chvíľu zmizli. Na dnes. Presne na ten večer, kedy by potrebovala nejaké plece, o ktoré by sa oprela a s dôverou zavrela oči. A nijaké nebolo po ruke.

Sadla si do trávy pod veľký strom v parku. Všade naokolo bolo ticho, že svoje myšlienky takmer počula. Vzduch voňal letom. Agátmi, trávou, vlhkým machom a bol trochu dusný. Oprela sa a zavrela oči. A zrazu bolo všetko iné. Povetrie sa nabilo mýtickou čarovnou energiou. Akoby ju nabádal ísť s ním do vzdialenej krajiny. Zhlboka sa nadýchla. Ešte raz a ešte raz. „Ahoj.“ Ten hlas poznala. „Ty?“ neverila, že ho ešte niekedy uvidí. Bol jej prvá skutočná láska. Pred rokmi. Oddelili ich skutočnosti a osud im neprial. Napriek tomu naňho občas myslela. Hlavne keď sa pohádala s priateľom, alebo mala taký zvláštny pocit, že jej v živote niekto chýba. On mu dodával iskru. Žiadny deň s ním nebol rovnaký ako ten predtým, nudný. Buď jej doniesol kvety, alebo uniesol ju na večeru do parku na lavičku. Skladal jej básne a občas večer, keď spolu sedeli v objatí, spieval jej piesne. Krásne, pomalé, romantické, ktoré presne vystihovali ich lásku. Až raz odišiel. Musel. Nesľuboval, že sa vráti. Dohodli sa, že najlepšie bude, keď sa rozídu. Nehnevala sa naňho. Nemohla. Ľúbila ho z celej duše. Ale po čase bolesť vybledla a každodenný život jej priniesol priateľa. Naučila sa neporovnávať ho s ním. Každý bol iný, výnimočný. Ale chýbal jej. V takýchto chvíľach jej chýbal. A zrazu bol tu. „Nevedela som, že si v meste.“ „Som.“ Usmial sa. Ten úsmev na ňom milovala. Šibalský, hravý, chlapčensko-mužný. Dnes v ňom bolo čosi smutné a dojímavé. Prisadol si. Mlčal. Aj ona mlčala. Znova sa zhlboka nadýchla. Cítila vôňu jeho voňavky. A jeho krku. Voňal ako levanduľa. Známa vôňa. Sadol si bližšie a chytil ju okolo pliec. „Poď sem.“ Oprela sa oňho. Vedel, že to potrebuje. Nie slová, ale objatie. Dokelu, on to vždy vedel. Aj bez zbytočných rečí cítil, čo má urobiť, aby sa svet zrazu prestal točiť naopak a dostal sa tam, kam patrí. Tak veľmi to na ňom milovala. Pritisla sa trochu bližšie a hlavu si zložila na jeho hruď. Rukou jej prešiel po vlasoch. Harmanček. Boli jemné, dlhé a trochu vlhké. „Tak dlho som ťa nevidel.“ Neodpovedala. Opäť ju pohladil. Jej líce sa pod jeho dotykom mierne zachvelo. „Chýbal si mi.“ Šepla takmer nehlasne. Namiesto odpovede ju ešte pevnejšie objal. Aj ona jeho. To, čo medzi nimi bolo, nemohlo nič vymazať. Cítila sa v jeho náručí nádherne. Ale niekde vnútri ju niečo tlačilo. „Mám priateľa.“ Priznala sa. „Viem.“ „Mám ho rada.“ „Viem.“ „Nechcem mu ublížiť.“ Znova sa usmial. Jemne jej zdvihol bradu a pozrel sa jej do očí. Boli tmavé a zvláštne sa leskli. Pohla sa kúsok k nemu, takmer sa dotýkali nosmi. Bol tak blízko, že takmer cítila jemnú oholenú pokožku na svojich perách. Privrela oči a priblížila sa.

Zahrmelo. Z hustých oblakov, ktoré sa zhromaždili na oblohe nevedno kedy, začal pršať svieži, teplý dážď. Kvapka jej spadla na líce a rýchlo sa kotúľala dolu. A za ňou ďalšia a ďalšia. Naslepo sa načiahla za jeho tvárou, ale nahmatala len slzy dažďa v prázdnote. Otvorila oči. Nebol tam. Nik tam nebol. Len ona, dážď a horko-sladký, trochu smutný a vzdialený pocit v jej srdci.