Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Ako čerstvej prváčke sa mi spolužiakova sestra, ôsmačka, zdala veľkou a dospelou. Takí maturanti mali už pol života za sebou, tridsaťpäť roční boli starci a môj dedo bol hotový exponát z múzea.
Keď som nastúpila do prímy (5. trieda ZŠ), maturanti ma stále strašili, ale zrazu akosi omladli. A keď som maturovala, tak mi tie smeti  (prímani) pobehujúce po chodbe už prišli tak maličky malé.
Poviete si, čo, preboha, robí z toho takú vedu? Minúta míňa minútu, hodina hodinu, deň dni, rok roky. Tak to je a bodka. Nikoho z nás to neobíde. Jednoducho "starnem, starneš, starneme". Ja VIEM.
Lenže dnes si tak mierumilovne kráčam ulicou, a to mám ešte vlasy v cope, takže vyzerám na 15. Oproti mne bežia dvaja zadychčaní chlapci s rozviatymi šálmi, červenými lícami a prstami zalepenými od lízatka. Rýchlo sa im uhnem, aby to nenapárali do mňa a rozmýšľam, že to ani nie je tak dávno, keď som ja behávala s aktovkou domov. Keď vtom zrazu tí dvaja uprú na mňa svoje veľké oči a naraz spustia "Dobrý deň, teta," a uháňajú ďalej. No a ja tam stojím uprostred ulice a cítim sa ako babička nad hrobom. A to sa mi dnes nestalo prvýkrát. Ževraj teta.
Už chápem, ako sa cítili tí chlapíci, čo sme sa im s kamoškou minule postavili v električke. S dobrým úmyslom, že "Sadnite si." Veď obaja mali šediny a pár vrások po tvári. A oni sa vám takmer na smrť urazili, že či sú oni takí starí, aby ich mladé dievčatá púšťali sadnúť. Prepáčte, milí mlado sa cítiaci. Už chápem vaše pocity.
Ono je to totiž tak. Tie Minúty, hodiny, dni a roky bežia a my v nich žijeme. Všetci máme svoj vek, a aj naň vyzeráme (my poniektorí bez plastickej operácie). Darmo sa tvárime, že máme toľko rokov, na koľko sa cítime. Ja sa cítim na 15. A občas, keď vyjedám v parku cukrovú vatu, spievam si Mandarínku Darinku alebo robím anjelikov v snehu, aj na 5. Ale to tým chlapcom s lízatkami nevysvetlím. Pre nich som proste teta.
Tak teda, Dobrý deň.