Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Pred mnohými týždňami som sedela na posteli a uvažovala, čo budem robiť cez leto. Na manuálnu prácu práve nie som, hoci to nie je obdivuhodná vlastnosť, a robiť doma "holku pro všecko" sa mi už ďalší rok naozaj nechcelo.

Zo zvláštnej zhody náhod, hádok, nedorozumení a dohôd nakoniec vyšlo, že som šla robiť vedúcu do detského tábora. Bála som sa, hrdlo som mala stiahnuté a kolená sa mi triasli, ale už som svoju účasť potvrdila, takže som 12-teho júla (po takmer ôsmich hodinách čakania a cestovania) pekne naklusala na hotel na konci sveta. Les, slnko, komáre, 45 detí a žiaden signál na mobil.

Moja prvá reakcia bola "Panebože, chcem ísť domov z tohto pekla!" a v noci sa mi nedalo spať. Ale ráno, keď som budila deti, mi tá veta ani len nenapadla.

Keď rozlepili oči, usmiali sa na mňa napriek tomu, že bolo pol ôsmej ráno. A každou minútou sa to zlepšovalo. Tie deti sa tešili z prírody. Stavali bunkre, brodili sa lesom, plnili úlohy, vymýšľali pokriky, kreslili vlajky, hľadali indície, plnili úlohy, spievali, tancovali. Ja som sa kvôli nim triasla v lese na nočnej hre, spala som štyri hodiny denne a tancovala do vyčerpania síl, ale keď som videla tie rozžiarené očká a radosť z lízatka, čo vyhrali, bol to neopísateľný pocit. Každý úsmev, objatie od malej princeznej v ružových šatočkách, každá rozprávka na dobrú noc, natretý chlebík aj stiahnutá perina ma nabíjali energiou lepšie ako nabíjačka na autobatériu.

Uvedomila som si, že to, na čom najviac na svete náleží, je okrem lásky detský smiech, ich nevinnosť, oddanosť, radosť, lebo v nej je nádej nášho uponáhľaného sveta. Pretože aj keď my už sme veľkí a unudení, skostnatení, tak v deckách je stále plno nadšenia, šťastia a snov, ktoré sa im plnia aj na takých miestach ako sú tábory. A my sa od nich máme fakt čo učiť, HOWK.

No, a tak vám teda ani nemusím hovoriť, prečo je návrat do reality tvrdý... Tuším si idem prečítať nejakú rozprávku na dobrú noc :)