Bolo slnečné popoludnie. Svet naokolo hýril farbami. Snežienky, bledule i šafrany tancovali do jemného vánku voňajúceho vlhkou hlinou. Vtáčiky štebotali ako o život, trilkovali, pískali, súťažili, ktorý z nich má najkrajší hlások. Svetlo presvitalo cez záhyby záclony, kresliac na moju zelenú stenu veselú jarnú tieňohru. Celá dedina si vyšla na prechádzku. Len ja som sedela nad zošitmi, snažiac sa dostať si do hlavy princípy derivácie (alebo ja neviem, hocičo, čo sa učíte).
Napínala som mozgové bunky, nervózne pri tom hryzúc ceruzku. Asi pri štvrtom príklade sa odniekiaľ ozvalo slabé „au“. Ten zvuk ma zaujal, donútil ma odtrhnúť zrak od papiera a porozhliadnuť sa po izbe. Bola som sama. „Mami?“ skúsila som zistiť, či sa niekto z rodiny náhodou nevrátil domov. Ticho. Zrejme to prišlo zvonku, pomyslela som si, vrátiac sa späť k deriváciám. Ako pokračovalo moje učenie, zamyslene som hrýzla do ceruzky, keď sa opäť ozvalo podráždené „au“ – tentokrát hlasnejšie. Hryz – „au“. Hryz – „au!“ Hryz – „AU!!!“ Ceruzka „aukala“. Preľaknuto som ju pustila, s tupým klopnutím dopadla na dosku stola. „To ma naozaj bolelo,“ zahundrala. Neveriacky som si pretrela oči. Žeby som už nad tými knihami zaspala? Uštipla som sa do ruky. Bolelo to. Bola som úplne hore. Moja ceruzka na mňa prehovorila: „Ty si myslíš, že do mňa môžeš hrýzť, koľko sa ti zachce? Že som len hlúpy kus dreva, čo nemá city, nič necíti?“ „No, si ceruzka... teda, ja...“ „Jasné, len si hryzni, veď ja to vydržím,“ urazene fňukla. „Prepáč, bola som nervózna, tie derivácie mi nejdú ho hlavy,“ pokúsila som sa ospravedlniť. „Vidím.“ Odmlka. „Tiež nemám rada matiku.“ Oči mi vybehli z jamôk. Moja ceruzka nemá rada matiku. Popod okno prešlo auto. Od jeho okna sa odrazil lúč slnka a vytvoril na zošite malú farebnú dúhu. Ceruzka, kúpajúc sa v jej jemnom závane, poznamenala: „Ach, milujem jar. Keď vykukne zubaté slniečko, vtáčiky spievajú, celý svet je hneď veselší. Už sa ani tak nehnevám, že ma hryzieš.“ „Ďakujem.“ Bolo to zvláštne. Rozhovor s ceruzkou. Takmer som začala pochybovať o svojom zdravom rozume. „Pustíme sa do tej matiky,“ navrhla ceruzka. Zdola sa však ozvalo: „Veronika, som doma, poď mi pomôcť s nákupom.“ „Ideeem,“ zakričala som naspäť. „Vydrž chvíľku.“ To patrilo ceruzke.
Keď som sa o pol hodiny vrátila, tiene na stene boli väčšie, dlhšie, chladnejšie. Slnko pomaly sadalo za kopec, farbiac pri tom oblohu do oranžova. Chytila som do ruky ceruzku. „Pustíme sa do tej matiky.“ Odpoveďou m bolo ticho. „Haló, ceruzka?“ Ticho. Poklopala som ňou po stole, ale neozvala sa. Zmätene som pokrútila hlavou. Samozrejme, veď ceruzky nerozprávajú. To mi asi muselo z matiky preskočiť. Začala som sa opäť učiť, akoby sa nič nestalo. Ale jedna vec sa zmenila. Už neožúvam ceruzku. Odvtedy ožúvam pero. Zatiaľ sa nesťažovalo... J
Komentáre
:P