Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Dnes v noci bol mesiac zas vo svojom zvláštnom štádiu, pri ktorom sa mi vôbec nedá spať a v kombinácii so zvierajúcim pocitom v mojom bruchu to viedlo k tomu, že som sa asi pätnásťkrát zobudila. Otvorila som balkón, pustila dnu čerstvý vzduch v nádeji, že ten mi konečne prinesie spánok. A vtedy som to zacítila. Ľahký závan teplého vzduchu. Iba tisícinu malého vánku, ktorý spieval o narcisoch a snežienkach. Podľa kalendára bude jar tak za mesiac. Ale podľa vánku už dnes:)

Ráno ma dve minúty pred zvonením budíka zobudilo slnko. Zázračno drzým spôsobom sa cez medzeru medzi roletou a okenným rámom predral ostrý žltý lúč a pošteklil ma priamo na pravom viečku. Konečne! Ani som sa nehnevala, že ma vytiahlo zo sna o tajnom sprisahaní KGB.

Vyšla som von, do rozjasneného dňa a tiene z mojej tváre ubúdali. Sneh na zemi už takmer zmizol, presvitali hnedé a zelené škvrny zobúdzajúcej sa prírody. Povetrie voňalo čarovnou mešaninou mäkkej vlhkej hliny, kôry stromov a roztápajúceho sa ľadu. Čierne vrany, mne tak silno pripomínajúce zimu, nahnevane pochodovali po odhalenej pôde, naprázdno otvárali zobáky. Niekde vysoko v korunách mávajúcich topoľov sedel kŕdeľ hnedých vypasených vrabcov, ktorí súťažili v dĺžke piskľavého trilkovania. Slnečné lúče lenivo olizovali celý svet naokolo a kreslili dlhé sivé tiene. Pomedzi privreté viečka som pozorovala veľkú teplú guľu a na mihalniciach sa mi vytvorili desiatky malých dúh.

Zhlboka som sa nadýchla toho sladkastého vánku a vykročila som po ohriatom chodníku. Je to tu, jar už neklope na dvere. Nenápadne ale rozhodne sa tisne popod ne, cez každú jednu škáročku, aby naplnila naše srdcia novou radosťou. Aby rozvila šafrány, snežienky, prvosienky. Aby zavoňali konvalinky, hyacinty a rozkvitli narcisy. Aby stromy nahodili puky a zem sa zazelenala novým životom. Aby škovránky zaspievali svoju lahodnú ťahavú melódiu a konečne privítali JAR medzi nami.