„Haló?“
„Haló. Ahoj. To som ja.“
„Ja viem.“
Ticho.
„No, volám, lebo.... lebo niečo potrebujem. Musím sa niečo opýtať.“ Sofia sedí sama starom na gauči. Na kolenách má fialový telefón s otáčavým ciferníkom. Nervózne si preloží slúchadlo do druhej ruky. Dlane sa jej potia.
Ticho.
„Nikdy si mi nevolala.“
„Ja viem, niečo potrebujem. Musím sa niečo opýtať. Preboha, dúfam, že neruším,“ zháči sa.
„Nie, nerušíš. Čo to potrebuješ?“ Karol si naleje do pohára pivo. Odtiahne si stoličku pri stole a zapne si do siete nabíjačku na mobil. Baterka mu už svieti načerveno.
„Niečo sa opýtať. Ja.... ja.... máš ma rád?“
Ticho. Karol zviera telefón. V krku má sucho a nezmôže sa ani na slovo. Dopekla, Sofia sa mu neozvala dva roky. Dva roky ju nevidel, ak sa nepočíta, že na ňu občas narazil v meste. A teraz len tak, ako blesk z jasného neba, mu volá a pýta sa, či ju má rád.
Ticho. Sofia čaká na druhej strane linky. Krvavo červené nechty si zarýva do dlane ľavej ruky, hryzie si spodnú peru a roztržito kope nohou do hrany lešteného stolíka.
„Karol? Si tam?“
„Som.“
„A?“
„Preboha, Sofia...“ hlas sa mu zasekne. Čo čaká?! A prečo volá teraz?! „Čo čakáš?“
„Odpoveď. Máš ma rád?“
„Prečo sa pýtaš niečo také?“
„Lebo to chcem vedieť.“ Sadne si na pravú nohu, ľavú zloží na zem a zakopne o pohodený časopis. Chytá ju vnútorná triaška. Pri zvuku jeho hlasu ňou prenikajú neviditeľné elektrické vlny, ktoré hýbu každou bunkou jej tela a v žalúdku zanechávajú veľmi zvláštny pocit. Akési chvenie, mravčenie, mrazenie. Trepot motýlích krídel.
Karol stále neverí vlastným ušiam a menu na displeji. Na linke má Sofiu. Sofiu. A volá mu ONA. Ako dlho len sníval o tom, že sa to stane. Že sa znenazdajky ozve a on začuje jej hlas. Trvalo to toľko dní a nocí, že už aj prestal snívať. A ona mu zrazu volá. Volá a kladie otázku, či ju má rád. Pivo na stole sa mu zohrieva, kvapky vody stekajú po hladkom skle pohára na bielu dosku. Karol krúti káblom nabíjačky a mozog mu pracuje na plné obrátky. Čo jej len povie? Že miluje zvuk jej hlasu? Že na ňu myslí každý deň? Že tie roky na ňu podvedome naivne čakal? Že kvôli nej nie je schopný nadviazať normálny vzťah? Že so všetkými svojimi povrchnými blonďavými priateľkami sa rozišiel kvôli jej bronzovým kučerám a zvonivému smiechu, ktorý ho prenasleduje každú noc v snoch?
„Karol?“
Sofia stále čaká. Triaška sa zväčšuje a ruky sa jej mierne trasú. Takáto nervózna snáď nebola ešte nikdy v živote. Ani keď maturovala. Ani keď robila skúšky. Ani vodičák. Všetko, celý jej život závisí od jediného slovíčka. Celý ten čas si myslela, že je to len hlúpe pobláznenie, ktoré vyprší. Že nemôže Karola vymazať zo svojho srdca, pretože bol prvý, kto ju pobozkal a kto jej do tmy šepkal básne. Že čas to všetko vyrieši a ona si nájde skutočného muža. Ale nešlo to. Žiaden z nich nechápal jej bláznivé nápady. Nebehal s ňou bosý v parku a neležal na mokrej rose. Len Karol. Vtedy pred rokmi. A keď sa nedávno rozišiel s ďalšou dlhonohou Barbie, znovu pocítila tú známu radosť ako vždy predtým, keď bol voľný. Tentoraz sa rozhodla konať. Rozhodla sa, že už jej príležitosť neujde pomedzi prsty. Že tentoraz to skúsi. A tak zdvihla telefón a vytočila jeho číslo. Vedela ho naspamäť. Stále si ho nezmenil.
„Sofia.“
Karol sleduje vodu natečenú na doske stola. To pivo je už určite hnusne teplé. Stále sa hrá s káblom a stále premýšľa. Niekde hlboko v srdci má nadpozemský nervy drásajúci pocit ako pri rozhodujúcej penalte vo finále Ligy majstrov. Pocit hraničného bodu. Jeden jediný kop, jeden jediný pohyb, jedno jediné slovo rozhodnú všetko. VŠETKO. Nie je na to pripravený.
„Prečo mi voláš?“ vyhne sa odpovedi.
„Lebo to chcem vedieť.“
„Prečo to chceš vedieť teraz?“
Sofia sa zhlboka nadýchne. Bojovne zatne päste s červenými nechtami, zavrie oči a rýchlo zo seba vyjachce: „Pretože mi nedáš spať.“
Ticho. Karol neverí tomu, že počul to, čo počul. Má v hrdle tak sucho, že si dá poriadny glg teplého piva a hneď ho takmer aj vypľuje. Je hnusné, už v ňom nie sú žiadne bublinky. Nevie, čo má povedať. Nedá Sofii spať. Ježiši, ani ona mu nedá spať. Každú noc myslí na jej dlhé nechty, omamnú vôňu a ženské boky. A na všetky tie somariny čo vyvolali záblesk šťastia v jej očiach. Na to, ako naňho šibalsky žmurkla a vyzliekla si tričko. Vstane a vyjde na balkón. Vonku je mínus päť – aspoň niečo, čo mu schladí hlavu. Mobil drží nehlučne pri uchu a počuje jemný šuchot Sofiinho dychu. Asi by mal niečo povedať. Slová mu však nechcú prejsť cez pery.
Sofia počúva zmätené Karolove kroky a otváranie dverí. Nemá slov. Ani sa mu nediví. Prstom obkresľuje vzor na mäkkom vankúši, pridŕža si slúchadlo plecom a zbiera odvahu na priznanie svojho života. Cíti sa ako obvinená pred súdom. Táto výpoveď ju môže zachrániť aj pochovať. Preloží si nohu cez nohu, oprie si chodidlo o stolík a odhodlane spustí do ticha na Karolovej strane.
„Ja viem, že to je pre teba šok. Že si to nečakal. A nehovorím, že si mal. Ani ja by som to nečakala. Ale myslím, že je čas, aby si to vedel. Lepšia chvíľa už nebude. Teraz, keď nie je vzťah, ktorý by toto moje hlúpe priznanie pokazilo, som ti to musela povedať. Stále na teba myslím. Nemôžem s tým prestať. Myslela som, že to prejde, že to sú len spomienky a že sa k sebe nehodíme, ale nejde to. Ono to proste nechce prejsť. Len mi to víri v hlave a víriš mi tam ty a porovnávam ťa s každým chlapom, ktorého stretnem. Sama neviem, prečo to je tak.“ Na chvíľu sa zastaví, lebo jej došiel dych. V ruke zviera okraj vankúša.
Povolí zovretie. Adrenalín jej z hlavy vyfučal. Karol sa neozýva. Sofia narovnáva pokrčenú obliečku a hnevá sa sama na seba. Prečo mu to vlastne hovorí? „Ja.... vlastne ani neviem, prečo ti to hovorím. Bol to hlúpy nápad. Neviem, čo som čakala. Možno, že si sa s tou blonckou rozišiel kvôli mne, možno, že mi povieš, že aj ty myslíš na mňa. Ale teraz mi došlo, že to bola somarina čakať od teba po toľkom čase niečo také. P.... prepáč mi. Prepáč, že som volala. Že som otravovala. Prepáč a zabudni na to.“ Sofia si päsťou búši do čela, nadáva si za svoju naivitu. Jasné, že mohla vedieť, že Karol jej na to nič nepovie. Čo by aj? Chystá sa zložiť.
Karol stojí na balkóne a díva sa na nočné svetlá mesta. Sú ich tisícky. Malé a žiarivé. Jedno z nich patrí Sofii. Sofii, ktorá ho má rada. Ktorá volá a chystá sa zavesiť. Preboha, je to naozaj tu. Posledná penalta. Zlomový bod. Nadýchne sa studeného vzduchu a vie, čo má urobiť.
„Mám.“
„Prosím?“ Sofia zastaví ruku so slúchadlom na polceste k telefónu. Karol niečo povedal.
„Mám.“
„ČO máš?“
„Mám ťa rád.“
„Ó, Bože!“ Sofia vykríkne, vyskočí a telefón jej spadne z podolka na zem s obrovským rachotom. Nevšíma si ho.
Karol sa oprie o studenú stenu domu, zakloní hlavu a prejde si rukou po vlasoch. Musí ju vidieť. Musí ju objať. Musí ju pobozkať. Čakali na to príliš dlho.
„Mám ťa rád, Sofia. Príď ku mne.“
„Letím.“ Sofia hodí slúchadlo na zem, vezme si kabelku a v pančuchách beží na ulicu zakývať na taxík.
Karol zloží mobil, vloží si ho do vrecka a znova sa zadíva na vysvietené mesto. Jeden malý oranžový obdĺžnik v diaľke zmizne. Sofia zhasla.
Ide sem.
Komentáre
Celý čas som sa bál
:)
Vyzera to ako..