Môj svet bol pokojný. V číro-čistom tichu som počula pravidelný tlkot môjho srdca pripomínajúci zvonenie kostolného zvona nesúce sa dolinou z poriadnej diaľky. Bim-bam, bim-bam. Bola som uveličená, moja duša sa vyhrievala v sladkej letargii zabehaných koľají. V tom takmer posvätnom tichu sa však vznášal akýsi čudný pocit. Ako elektrina, ktorú cítiť vo vzduchu pred poriadnou letnou búrkou. Obsadil všetky moje zmysly, upchal každý pór mojej pokožky a nekompromisne mi dával najavo, že sa niečo chystá. Napäto, ako odsúdenec pod gilotínou, som čakala, čo sa stane, keď sa s poriadnym hukotom prihnal silný vietor. Zasvišťal, zaburácal a obrovskou nadpozemskou silou ma zdvihol zo zeme. Zrazu som bola ľahká ako pierko, ako obláčik nadýchanej šľahačky. Unášal ma preč, popri huňatých chumáčikoch z pary, ďalej a ďalej až za horizont meniaci farbu z tmavosivej na levanduľovo fialovú.
Už dobrých pár mesiacov visím tu hore. Niekde medzi nebom a zemou, ďaleko od toho všetkého, kde som bola predtým. Unesená vetrom, ukradnutá, stratená. Vznášam sa v nedefinovateľnom prostredí na hranici víchrice a vzduchoprázdna. Chýba mi zem, čo vidím pod sebou, no bojím sa na ňu zoskočiť. A oblaky nado mnou sú vysoko, nedočiahnem na ne, nedostanem sa ku nim - chýbajú mi krídla. Chcem sa nadýchnuť, no nevládzem. Chcem kričať, ale moje hrdlo nevydáva žiaden zvuk. A chcem plakať, ale líca mám stále suché ako zem po mnohých mesiacoch horúčav. Je to vo mne, no neviem s tým bojovať. Nevládzem.
Zatváram oči a v nebeskom tichu mi na ne sadá atramentový spánok. Vonia ako čerstvo vypraté záclony, pokosená tráva a škoricové sušienky. Vydáva lahodnú pomalú klavírnu melódiu, ktorá vo mne zapaľuje malilinkú nepatrnú krehkú iskričku nádeje. Možno keď sa zajtra zobudím, narastú mi krídla.
Komentáre