Strhla sa zo sna v bielych naškrobených perinách s kvetinovou výšivkou. Srdce jej prudko bilo. Cítila niečo vo vzduchu. Ale čo?
Slnko práve lenivo vyliezalo spoza budov na horizonte. Bolo veľké, žeravé. Malo farbu krvi. Prebehol jej po chrbte mráz. Došlo jej to. Nebola to predtucha. Bol to pocit. Reálny. V blaženej nevedomosti spánku zabudla. Ale ráno a jeho posol, prinášajúci svetlo do okien, jej pripomenul.
Smútok. Šedý, ťaživý. Ťahajúci sa za ňou pri každom kroku. Bolesť. Otupujúca a zároveň zraňujúca. Miesto, ktoré prázdnotou priam zíva. Úhľadne postlaná polovica postele. Kefka navyše na umývadle. Vôňa, ktorá sa nesie zo skrine plnej košieľ. Kľúčiky na stole.
V nemom tranze sa vydala do práce. Čierne lodičky hlasno klopkali po chladnom chodníku, akoby sa snažili prekričať hlasy v jej hlave. Musí sa sústrediť. Toľko vecí musí vybaviť. Musí sa postarať o to, aby všetko dopadlo, ako má. Zhlboka sa nadýchla, uhladila si vlasy, uštipla sa do líca. Nasadila veľký žiarivý úsmev, reálny ako umelé nechty, a vstúpila. „Dobré ráno.“
Bolo dávno po štvrtej. Stále sedela na sivej stoličke na kolieskach. Po stý raz sa dívala na vyblednutý kalendár na stene. Hodiny polohlasne tikali. Už by mala ísť. Ale kam?
Vonku bolo horúco ako za tropického popoludnia niekde vo Venezuele. Popod čierne šaty jej pomaličky tiekol pramienok potu. Posunula rohožku „Welcome home“ na miesto a odomkla. Necítila sa vítaná. Všade bolo ticho, že by bolo počuť aj špendlík spadnúť. To ticho jej bilo do uší silnejšie než zvuk basovej gitary, ktorá stála v kúte. Váhavo vošla do spálne, otvorila skriňu.
Vlhké šaty vymenila za jednu modrú pásikavú košeľu. Dala mu ju minulé Vianoce. Cítila záhyby látky chladiace jej telo aj závan korenistej vône. Zvyšné veci vytiahla na zem. Uloží ich do krabíc. Ale až za chvíľu. Ľahla si na kopu šatstva, silno objala pár nohavíc a rozplakala sa.
Kedysi na druhej polovici postele spal on. Mal dva vankúše. Používal zeleno-bielu kefku na zuby, dentálnu niť a Winterfreshky. Miloval modrú pásikavú košeľu, svetlé rifle a pár obnosených tenisiek. Na stenu mal pripevniť háčiky na kľúče. Všetky tie veci tu ostali. Len on nie.
Pomaly sa zdvihla zo zeme. Musí začať baliť. Zajtra ich brat odvezie niekam preč. Krabice, smútočné oznámenia, taniere, čo ostali po kare – všetko odnesie. Lenže to, čo cíti ona, sa odniesť nedá.
Smútok, bolesť, letargiu, hnev, bezmocnosť, melanchóliu, nedôveru, nádej, lásku. Chýba jej viac ako pravá ruka, prišla totiž o pol života. Duša ju bolí tak, že to cíti priam fyzicky. Nedokáže nič robiť. Zúri na ľudí, ktorí SMSkujú za jazdy. Je stratená vo svete a nevidí východisko. Ale zo všetkého najviac ide vybuchnúť od lásky. Má toľko slov, skutkov, bozkov, pohladení. Má náruč, ktorá lieči a úsmev, čo rozháňa mraky. Ale čo jej to je platné, keď nemá komu poradiť, pomôcť, koho pobozkať, pohladiť, vyliečiť či rozveseliť?
Objíme svoje vlastné ramená v pásikavej košeli a otvorí krabicu. Toto ešte preňho urobiť môže. A tak sa pustí do balenia.
Komentáre
krásne