Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Ulica je prázdna, pustá. Vo vrstve snehu na ceste už nevidno ani odtlačky topánok, všetci sedia v pohodlí domova. Len tam, pri ošľahanej breze stojí postava, zababušená od hlavy po päty. Horlivo si mädlí skrehnuté dlane v hrubých rukaviciach, prestupuje z nohy na nohu. Čaká. Je útla, ohnutá, vyzerá krehko, ako z cukru. A predsa tam stojí v sychravom podvečere. Čaká. Raz za čas urobí pár krokov, dýchne si na ruky a vypustí z úst krúžok vlhkej teplej pary. Je bledá, len líca rozihrané mrazom jej horia červeňou. Čaká.

Slnko pomaly končí svoju púť. Sadá za hory a jeho posledné slabé lúče sa farbia do oranžova za vrcholkami stromov na kopci. Vzduch sa ešte viac ochladil, už priam mrazí a drobné snehové vločky poletujúce vzduchom v náhlom poryve vetra pichajú ako ostré ihly. Okolie sa sfarbuje nasivo, len ten jeden pás ohnivého pekla nad obzorom delí deň od noci.

V posledných zábleskoch svetla sa na rohu zjavuje muž. Vysoký, silný. Jeho krok je pevný, plecia široké. Odhodlane kráča snehom, zanecháva za sebou hlboké stopy v malých závejoch. Rýchlo sa blíži k starej breze.

Postava pod stromom prižmuruje oči pred snehom, ukrýva tvár pred šľahaním vetra. Zrazu zdvihne hlavu od svojich skrehnutých rúk a uvidí ho ako prichádza dolu ulicou. „Michal!“ skríkne a pustí sa mu oproti. Nebeží, ale krok má istý a vrtký. Kapucňa jej skĺzne z hlavy a odhalí záplavu lesklých vlasov. Bláznivo tancujú vo vetre a šľahajú jej tvár. „Mama,“ pristúpi k nej muž a objíme ju. Drobné telo krehkej ženy sa stráca v synovom objatí. „Mama,“ muž opakuje ako v tranze a hladká jemné šediny a útle plecia. Neďaleko sa ozve vlak. Okolo dvojice sa pomaly trúsia ľudia vracajúci sa domov z poobednej zmeny. Matka so synom ostali v strede cesty pevne v objatí, bez slova. Dav redne a oni dvaja tam ešte stále stoja. Mrzne, padajú na nich ľahučké biele vločky, ale oni akoby ich vôbec nevnímali. Sú vo svojom vlastnom svete. „Tak si sa mi vrátil.“ „Vrátil, mama.“

Na dedinu sadá tma. Už nevidno ani kúštik oranžovej, žiadne slnečné svetlo. Je šero. Na šedomodrej oblohe žiari jedna jediná hviezda. Večernica. Dolu pustou ulicou vykračujú ruka v ruke dve postavy. Žena a muž. Ona stará, nízka, ohnutá. On mladý, vysoký a vystretý ako svieca. Ona si bielou vreckovkou utiera slzu z vráskavého líca. Je to slza šťastia. On ju láskyplne hladí po tvári. Na pleci nesie ťažký vak. Sú v ňom všetky jeho veci a spomienky na dva dlhé roky vojny. Kráčajú pomaly. Matka a syn. Doma ich čaká len kocúr a sneh napadnutý na kamennom chodníku.

Oni však už majú všetko, čo potrebovali.