Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Sedela v mučivo tichej samote.

Zas sama. Uväznená vo vzduchoprázdne plnom horúcich sĺz. V hrdle mala hrču a pálčivý pocit že chce kričať. Vyhulákať do sveta, aký je krutý a nespravodlivý. Ako berie viac než dáva, tlačí, ťaží a otravuje.

Srdce sa vo víchrici pocitov šialene kývalo sem a ta, až sa nakoniec si jednom polohlasnom vzlyku zrútilo a roztrieštilo na sedem miliónov dvestoštyridsaťpäťtisíc tridsaťsedem ostrých prázdnych zničených kúskov na dne čiernej duše. Ten zvuk preťal priestor. Rinčanie rozbitého srdca. Slzy sa rozliali a ako atrament z prevrhnutého kalamára pretekali na všetky strany.

A potom prišiel zvláštny pokoj. Ticho. Bezvetrie. Malé črepiny srdca sa smutne ligotali. Ona ďalej sedela, dívala sa na fotku na stene, ale už nič necítila. Nemala pocit krivdy ani smútku. Nechcela kričať a aj slzy už uschli. Bola len veľmi unavená a trochu zmätená, akoby sa zrazu ocitla v inom svete. Ostalo jej len prázdne vnútro bez srdca, čo by bilo. Bez životodarnej sily.

Na stole sa ligotal kúsok kovu, malý krúžok. Zmietla ho do zásuvky, kde sa ešte chvíľu krútil a s cinkotom zastal. Zabuchla ju a ľahla si spať.