Hlava v oblakoch a srdce na papieri

Mám červené šaty. Pár metrov látky a tri dni práce. A predsa sú oveľa viac.

Sú nápisom na maturitnej stužke. Polevou na sladkej torte. Sú lahodnou melódiou, čo mi hrá v ušiach. Stelesňujú oktávu, gympeľ, moju krásnu Oravu a nadšenie, ktoré ma chytá, keď sa krútim a sukňa sa mi vlní okolo nôh. Cítim z nich vôňu grepovej voňavky a prechádzky nočnými ulicami. Celé sú pretkané radosťou z tanca, čerstvým nábojom zamilovanosti a pavučinkou snov. Pripomínajú mi časy, kedy som sa bez váhania vrhala do života, brala ho plnými dúškami. Srdce otvorené, úsmev na perách.

Keď ich vidím, žiarivé a veselé, vidím tvár blízko pri mojej. Silné rameno držiace moju drobnú ruku. Teplé objatie, v ktorom sa strácam. Sladký bozk, čo opája zmysly. Celou bytosťou to cítim a nemôžem sa ubrániť.

Nepomohlo ich vyprať. Spomienky v nich ostali. A nedávno som zistila, že sa ani nedajú prepísať inými zážitkami.

Červené šaty pre mňa navždy budú osudové. Zázračné. Tajomné. A navždy budú zosobňovať to šťastie, čo som zažila.

Niektoré veci sa proste vymazať nedajú. Ani sa o to snažiť nebudem. To by som nebola ja.

Tak mám jedny červené šaty... a milión spomienok.

A všetky ich milujem.