Milujem...
...Potulky zákutiami mesta
Som z dediny, vážení. Priznám sa dobrovoľne a bez mučenia. Nie z mestečka, ani z obce. Z obyčajnej maličkej dediny, kde ľudia chovajú sliepky, minimálne dve mačky, psa a pár neposlušných detí. Máme tam kostol z roku 1620, obecný úrad, kultúrny dom, tri mosty, hŕstku bytoviek, domy. Poznám tam každú ulicu, každý kútik, každú skratku. Preto sa mi naše, nie tak nádherné hlavné mesto, zdá nádherné. Kvôli zákutiam.
Počnúc Starým mestom ďaleko na všetky strany z mesta sála história, tajomno. V krku sa mi vytvára zvláštny pocit medzi dobrodružstvom, nebezpečenstvom, déja vu a zvedavosťou. Ulice, uličky i cestičky, domy, domčeky, kaviarničky, kostoly aj dláždené chodníky dýchajú aurou starých čias. Voňajú zvláštne potuchlo, sladko ako knižnica, špinavo ako storočná pivnica. Je to jedna z najkrajších vôní sveta.
Keď zavriem oči, priam vidím tie lakovky, čo klopkali po mačacích hlavách, dav ľudí sledujúcich korunováciu – ich udivené šepkanie „kráľovná“ mi šteklí bubienky. Počujem fŕkanie koní i tenký hlas kamelota v hnedých nohaviciach po kolená, kričiaceho na rohu ulice. Ženičky v rukavičkách, čo otvárali vysoké dvere dvestoročných domov aj ich detičky poslušne cupkajúce do školy. V aktovke kalamár, husie brko a kus fondánu v novinovom papieri. O kus ďalej cítim kolínsku súdruha inžiniera v okuliaroch s kosteným rámom, oblečeného v béžovej dederónovej košeli. V ruke má karafiát pre manželku. Slnko mi svieti do očí, rozmazávajúc jeho úsmev v dúhe času.
Prefrčí okolo mňa slovenská Kia so šoférom, ktorému päťdesiatka nič nehovorí. Cez cestu sa hrnie dav ľudí. Predbiehajú sa, kto bude skôr v Eurovey, každý chce svoj „pestrý okamih“. Ja viem, že o chvíľu sa tiež vrátim do električky, ktorá je síce takmer historická, ale vráti ma pekne do reality 21. storočia. Preto sa ešte raz zhlboka nadýchnem.
Milujem potulky zákutiami mesta, potuchlú, sladkú, špinavú vôňu starých domov a klopkanie po mačacích hlavách.
Komentáre
a prechádzky