Moja pamäť vždy fascinovala všetkých naokolo. Podľa starkej je naozaj zázračné, koľko si toho dokážem zapamätať za krátky čas, na dlhý čas. Nehovorím, že nie je. Básničky, poučky, slovíčka a podobné veci mi vždy šli pekne rýchlo do hlavy a poriadne dlho tam vydržali. Môj brat doteraz nemôže pochopiť ako to, že ešte stále viem, kto bol Chrchliak a zarecitujem Branka. Síce mi to asi nikdy na nič nebude, ale som na seba celkom pyšná. Občas ma však tá moja slonia pamäť vie ale aj poriadne naštvať.
Určite ste to aj vy zažili. Idete po ulici a oproti vám, v rozbehanom dave študentov, úradníkov, mamičiek, detí a poflakovačov, sa zrazu mihne známa tvár. Už ste ju niekedy videli. Niekde. Ale za nič na svete vám nemôže napadnúť, kde. Tak sa približujete a približujete, vaša myseľ pracuje na plné obrátky, až ju takmer počujete tikať. Zrazu sa dotyčný/á na vás usmeje a vtedy vám konečne trkne, akoby sa zrazu rozsvietila 1000 wattová žiarovka. Svetlo, že by ho aj slepý, vlastne pardón, nevidiaci, videl. Veď to je predsa tá a tá/ ten a ten odtiaľ a odtiaľ. Tiež sa usmejete, možno pozdravíte, možno pokecáte o starých dobrých časoch.
Ja tiež chodím po uliciach, vidím známe tváre. S tým rozdielom, že vždy, keď ja vidím známu tvár a v oslnivej žiari si spomeniem, odkiaľ pochádza, v jej výraze sa nič nezmení. Nothing, nada, rien. Známy neznámy si prepláva okolo mňa bez akéhokoľvek náznaku čohokoľvek. V tom lepšom prípade. V tom horšom zo seba vyhŕknem „AAAhoj Feri/Jani/ (doplňte podľa potreby), teba som dlho nevidela“. Ten/tá dotyčný/á sa na mňa pozrie ako na vyhynutú žirafu zo Stredozeme s červenými výrastkami trčiacimi z krídel a buď ma absolútne odignoruje, alebo mi so značným odporom v hlase, dosť slabo prekrytým falošnou slušnosťou, povie „Prepáčte, museli ste si ma s niekým pomýliť.“ a odfrčí. Ja pritom veľmi dobre viem, že chyba nie je na mojej strane. V tvárach sa nemýlim.
V sobotu som bola na jednej stretávke. Počet známych, ktorí okolo mňa prešli: 30. Počet tých, čo si ma zapamätali: 1. Poviete si, nečudo, že si ma po pár rokoch nepamätajú. No, vlastne to nie je pár rokov, ale dva mesiace. A tak som si povedala DOSŤ. Nebudem ja za debila celý svoj život.
Preto formátujem. Krásne, pomaličky a dôkladne celú svoju pamäť. Všetky tváre som vymazala a zrušila som možnosť ukladať nové. Odteraz ja budem všade naokolo vidieť žirafy s červenými pichliačmi, ružové kárované slony a blonďavého Michaela Jacksona v červených koktejlkách. Zabúdaniu zdar!
PS: ak ma náhodou poznáte, pošlite mi svoju fotku, možno vám udelím výnimku :)
Komentáre